Michal Babinčák je současným slovenským fotografem, dokumentaristou, který se k fotografii dostal skrze focení hudby. Jeho hlavním tématem jsou romové a aktuálně i nemálo zajímavá tématika BDSM, ve které se Michal našel.

Michale, sleduji tvou tvorbu už pár let a musím uznat, že jsi ušel kus cesty a máš za sebou značný progres, co ti pomohlo v tom „být lepší“?

Fotím už dlhšie (cca od 2010) ale vždy bola na prvom mieste hudba, nakoľko som profesionálny DJ z gramofónov už 20 rokov. No posledné 3-4 roky sa toho veľmi veľa zmenilo. Začal som ako fotograf hudobných akcií a koncertov; najmä jazz a elektronická hudba. Avšak dokumentárna fotka ma tak dostala, že mojou prioritou je už len fotka a hudba je číslo 2. Začal som najprv čítať odbornú literatúru, aby som sa zdokonalil vo vnímaní svetla a potreboval som zlepšiť hlavne kompozíciu. Nasledovali workshopy, no a neskôr som pochopil, že mi dá viac sledovanie fotografických kníh mojich obľúbených fotografov ako sú Arbus, Sobol, Petersen, Bresson, Salgado, Gilden a iný. Tak isto som pochopil, že je potrebné venovať sa dlhšie jednej téme, tak som začal fotiť tému/esej - Gypsies/Cigáni (momentálne na tom pracujem druhý rok) a mojou ďalšou témou je fotenie backstage v kluboch a na festivaloch.

Účastníš se workshopů/kurzů s Matúšem Zajacem, co ti účast na nich dává?

Matúšov workshop bol moj prvý čo som vôbec zažil a dal mi nesmierne veľa. Ukázal mi postup iných autorov a ľudí, opadol zo mňa strach fotiť bližšie a hlbšie. Takisto som si našiel tému, čo chcem fotiť dlhodobo a hlavne som spoznal veľa skvelých ľudí a fotografov. Následne prišli ďalšie workshopy napr. s nebohým Stanley Greene a tento rok opäť s Matúšom Zajacom a ten bol úplná pecka. Každému odporúčam viac investovať do kníh a workshopov ako do techniky. Ja osobne som si za tie roky už zakúpil finálnu techniku na dlhšie a mnoho ľudí sa len dlho hľadá.

Proč si myslíš, že je sdílení informací s ostatními a konzultace osobní tvorby, užitečná/dobrá/prospěšná?

Prospešná je v tom, že dostanem reálnu kritiku a názor iných ľudí, čo fotke rozumejú, ale aj mladých ľudí, čo sa ešte len učia, ako to vnímajú oni. Pretože keď fotograf posudzuje sám svoje fotky, je to zlý postup, je to mimo realitu a subjektívny pohľad. Rovnako tiež netreba riešiť LIKEs na sociálnych sieťach, nie je to smerodajné. Okrem toho veľmi to pomôže posunúť sa ďalej a zdokonalovať sa, čo je veľmi dôležité. Veľa ľudí má pocit, že si kúpi najlepší foťák a sklo na trhu a bude z neho dobrý fotograf, čo nie je zďaleka pravda. Ako vravieval Tibor Husár, “Až po 10 rokoch je fotograf rozfotený.” a je to tak, treba na seba makať, makať a určité výsledky prídu. Už teraz viem, že keď bude možnosť, pravidelne sa zúčastním workshopov (nielen domácich ale aj zahraničných), no treba pohľadať taký workshop, čo ti reálne niečo dá. Nezdokonalovať sa v post-produkcii alebo výbere správneho foťáku, ale priamo vo fotení, to je naozaj podstatné. Zlú fotku nezachráni soft. Ja osobne upravujem fotky, nebránim sa post-procesu (Capture One/Lightroom/Silver FX), ale snažím sa prednostne, čo najmenej zasahovať do fotky orezmi a podobne. Hlavne prevediem fotografiu do B&W a pridám zrno, lebo milujem špinavú analógovú fotku.

Řešíš tedy techniku, nebo je pro tebe jen nástrojem?

Na začiatku som riešil hlavne techniku a to je dobré, keďže je ideálne mať nástroj, na ktorý sa vieš spoľahnúť a fotí tak ako chceš ty, aj keď nie vždy si to môže človek finančne dovoliť, alebo sa zaplatená suma zaň nemusí vrátiť nazad.

Ale teraz mám pocit, že ľudia príliš riešia výmenu foťáku už každý rok a aj parametre, avšak napriek tomu majú katastrofálne výsledky. Takže nezdokonaľujú sa, len nakupujú novú techniku. Samozrejme každý si tým do určitej miery prejde.

Proč fotíš na „Fujinu“?

Fotil som niekoľko rokov na zrkadlovku Canon. Jedného dňa som vyskúšal Fujifilm X100 a bolo jasné, že tento nenápadný foťák nahradí moje zrkadlo. Svoj fotoaparát chcem mať a aj stále mám so sebou. Nie je dobré, aspoň z môjho pohľadu, keď je velký, nápadný a poprípade hlučný, ale prirodzený a ľudia tak neriešia, že niekto fotí. Leica M týmto udala smer dokumentárnej fotografie a „Fuji“ je asi najbližší výrobca, čo spĺňa všetky moje požiadavky na foťák, pre to akej fotke sa venujem ja. Prestriedal som veľa „Fuji“ modelov X100, X100T, X-Pro1 a teraz mám finálne X-T20 a manuálne sklá od voiglanderu na M bajonet, a konečne mám aj „Fuji“ XF 23mm F2.0, ktorá je úplne skvelá (reálna 35tka, tichá, rýchla). Úplna spokojnosť.

Jaký fotografický směr ti je tedy nakonec nejbližší a proč?

Na začiatku to bola reportáž (hudobná/politická) ale teraz jednoznačne dokument. Ak sa človek rozfotí, nájde časom svoj smer a dúfam aj svoj rukopis. Všetkých autorov, čo sledujem fotia dokument a momentálne je to niečo, čo chcem fotiť a tomu som rád. Hudobné činnosti minimalizujem len na tie, čo ma bavia a to je JAZZ a backstage fotenie, a samozrejme každý rok fotím Pohodu a Grape festival, čo je pre mňa stále zaujímavé. Pripádne som objavil čaro fashion fotiek z backstage pohľadu.

Když se řekne slovenský dokument, snad každý si okamžitě vybaví romskou tématiku, ale jistě se pod tím ukrývá mnohem víc… Čemu věnuješ svou pozornost ty?

Každý na Slovenku ti povie, že rómov nafotil už najlepšie Tibor Husar alebo Koudelka, čo je reálne pravda, no dokument je aj o tom, že je potrebné zaznamenať zmenu, akým sa táto téma mení, a o to je to iné, ako keď to fotili oni. V súčastnosti majú mobily, internet, satelity, televíziu. Snažím sa nájsť mne blízke témy a snažím sa, aby boli odlišné ako to, čo už niekto nafotil. Teraz som sa trošku venoval BDSM backstage foteniu. To mi celkom dobre vyšlo. Matúš Zajac mi pomohol s výberom a postupnosťou fotiek a prekvapilo ma, že sa jedna galéria ozvala, a vyzerá to tak, že budú tieto fotky v roku 2018 vystavované veľkou galériou. Tomu sa veľmi teším. Osobne nemám pocit, že moje fotky sú ešte práve také, aké si predstavujem. Takže samozrejme na sebe neustále makám a možno jedného dňa to bude fajn. Treba sa triezvo pozerať na svoju tvorbu a nehrať sa na niečo, čo nie sme a nedosahujeme. Stačí si otvoriť Magnum photos knihu, pozrieť, čo nafotili legendy a porovnať si to so svojou tvorbou a to okamžite (snáď) každého prefacká a uzná, že to aké má výsledky ešte nie je ono a dlho nebude, prípadne nikdy :).

Jak se díváš na stav současné fotografické scény na Slovensku?

Je to komplikované. Osobne mi najviac vadí vzájomné ohováranie a neúcta, avšak mnoho fotografov sa aj na niečo hrá a pritom ich výsledok je podpriemerný. Máme veľa nových talentov, čo je super. Spomeniem Laco Maďar, Peter Dobiš, Mura Murazu, Juraj Mravec, Natália Hlavičková. Veľa ľudí, ktorých som spoznal aj na spomínaných workshopoch, sú tiež šikovný a keď na sebe budú makať budú mať krásne výsledky o takých pár rokov. Veľmi som rád, že vznikol projekt DOFOTO.SK, pretože je to najmä pre mladých fotografov, ktorí majú v obľube dokument, a je to možnosť spoznať veci, čo sú aktuálne alebo legendárne. Nemáme na Slovensku žiaden časopis a ani v TV moc toho nie je o fotografií, takže každý takýto prínos môže posunúť fotku a fotografov ďalej. V Čechách toho máte podstatne viac.

Mrkni na Michalův web a sociální sítě: 

Autor článku: Romana Marie Jokelová